História piliarstva v Európe
Podľa gréckej mytológie vynašiel pílku Daidalov synovec Talos, ktorý sa inšpiroval kostrou ryby alebo hadím zubom. Hoci ide len o legendu, dokladá, aký dôležitý objav pre ľudstvo píla predstavovala.
Počiatky spracovania dreva a ručné pílenie
Pred vynálezom mechanickej píly sa dosky vyrábali výlučne ručne alebo štiepaním dreva. Najjednoduchšou metódou bolo štiepanie klátov pomocou klinov a sekier, pričom vznikali hrubé fošne, ktoré sa následne osekávali a hobľovali (ručne zarovnávali) do hladšej podoby.
Ďalšou technikou bolo pílenie dvojmužnou pílou v pílovej jame – tzv. jamové pílenie. Pri nej dvojica píliarov pomocou dlhej píly (známej ako bruchačka, angl. whipsaw) na dvoch koncoch rezala klát po dĺžke. Jeden muž stál hore na kláte a druhý dolu v jame, aby pílili vertikálne po nakreslenej línii. Táto práca bola fyzicky namáhavá a pomalá – skúsený pár takto narezal len niekoľko dosiek denne. Napriek nevýhode bola ručná píla zásadným pokrokom oproti štiepaniu, lebo umožnila získať relatívne rovné a tenké dosky.
Prvé mechanické píly v antike
Zásadný zlom nastal, keď ľudia využili na pílenie silu vody. Najstarší známy mechanický mlyn s pílou tzv. Hierapolský pílový mlyn pochádza z rímskej doby presne z 3. storočia n. l. v Malej Ázii. Bol poháňaný vodným kolesom a pomocou kľuky a ojničky (mechanizmus kľukového hriadeľa) prevádzal rotačný pohyb kolesa na priamočiary vratný pohyb pílového listu. Tento rímsky vynález obsahoval jednu pílu a slúžil na rezanie kameňa (mramorových blokov).
Hoci je možné, že Rimania stavali aj iné vodné píly, po páde Rímskej ríše sa táto technológia v Európe načas vytratila. Znovu sa objavila až v stredoveku, no princíp zostal rovnaký – využitie vodnej energie na pohon pílového mechanizmu.
Stredoveké a renesančné piliarstvo
Od 11. storočia sa pílové mlyny rozšírili v islamskom svete – od Španielska cez severnú Afriku až po Blízky východ a Strednú Áziu. Tieto rané píly mali spravidla jediný pílový list upevnený v ráme, ktorý sa zvislo pohyboval hore-dolu (tzv. rámová píla, angl. sash saw). Do Európy sa táto technika dostala zrejme cez Stredomorie a od 13. storočia sa objavujú vodné píly aj v európskych krajinách. Najskôr boli raritou, no do 17. storočia už fungovali píly vo väčšine regiónov Európy a postupne nahrádzali zdĺhavé ručné pílenie. Rotačný pohyb vodného kolesa sa prevádzal na vratný pohyb píly cez vačku a zdvíhadlo (tzv. zvratný mechanizmus – pri otáčaní hriadeľa narážali výstupky do rámu píly a zdvíhali ho, načo rám vlastnou váhou spadol a rezal do dreva). Spočiatku voda poháňala len samotný pílový list a posun klátu robili ľudia ručne. Neskôr pribudol posuvný vozík na kláty (hobľovka), ktorý už takisto poháňala voda a umožňoval súvislé posúvanie dreva proti píle.
Vodná píla v 19. storočí: Historická fotografia vodou poháňanej píly (parného pílového závodu) v Naistenlahti pri fínskom meste Tampere koncom 19. storočia zachytáva bežnú prevádzku piliarne tej doby. Vidno areál píly so zásobou klátov uložených pri vode; mnohé píly boli situované na brehu rieky alebo jazera kvôli jednoduchšej doprave dreva – kláty sa splavovali po vode až k píle. Táto konkrétna píla už využívala najnovšiu technológiu svojej éry – parný stroj, ktorý v 19. storočí začal nahrádzať vodné kolesá. Spočiatku však aj vodné píly dosahovali len obmedzený výkon: malé vidiecke píly dokázali narezať možno 500 dosiek za deň a často pracovali iba sezónne (napríklad v zime, po počas hlavnej ťažby dreva). Napriek tomu znamenali pre miestne komunity veľký pokrok – prítomnosť píly v regióne výrazne uľahčila spracovanie dreva a podporila miestne stavebníctvo či baníctvo.
V priebehu renesancie došlo aj k iným inováciám. V Holandsku vynašiel roku v 1594 mlynár Cornelis Corneliszoon van Uitgeest veternú pílu – využil veterný mlyn, v ktorom pomocou kľukového hriadeľa premenil točivý pohyb lopatkového mlyna na pohyb píly hore-dolu. Jeho prvá veterná píla (známa ako „Het Juffertje“) dramaticky zvýšila produktivitu – dokázala rezať dosky až 30-krát rýchlejšie ako ručná práca. Holanďania vďaka tomu masovo spracúvali drevo (najmä na stavbu lodí), čo im v 17. storočí prinieslo ekonomický náskok. Veterné píly sa rozšírili aj inde, no ich využitie bolo limitované na krajiny s dostatkom vetra a rovinatým terénom (typicky Holandsko). Vo väčšine Európy naďalej dominovali vodné píly až do nástupu pary.
Priemyselná revolúcia a nové druhy píl
Priemyselná revolúcia priniesla do piliarstva zásadné technologické inovácie. Koncom 18. storočia (pravdepodobne okolo roku 1777 v Anglicku) bola vynájdená kotúčová píla (cirkulárka), ktorá mala okrúhly rotačný pílový list. Na rozdiel od dovtedajších zvislých píl rezal kotúč plynule rotáciou, vďaka čomu dokázal rezať rýchlejšie (zuby sú v zábere neustále). Vyžadoval však omnoho väčší výkon, takže k masovému rozšíreniu kotúčových píl došlo až v 19. storočí so zdokonalením parných strojov a elektromotorov.
V priebehu 19. storočia sa objavila aj rámová píla s viacerými listami (tzv. gáter, angl. gang saw), ktorá dovolila rozrezať klát na viac fošní naraz. Používali sa stále častejšie pílové listy v sérii, či už viacero zvislých listov v ráme, alebo neskôr niekoľko paralelných kotúčov, aby jeden prechod klátu strojom poskytol viac reziva. Zavedenie nových typov píl si vyžiadalo aj novú odbornosť – vzniklo remeslo brúsičov a nastavovačov pílových listov (tzv. píloví technici, angl. sawfilers). Tí museli vedieť ostriť zuby píl a tzv. „rozvádzať“ pílu (ohýbať zuby mierne do strán pre širší zárez). Navyše sa naučili pílové kotúče aj rovnať a kalibrovať (tzv. vyťahovanie píl kladivom), aby kompenzovali deformácie od zahrievania či pnutia v kove. Moderné kotúče majú vymeniteľné zuby, no vyrovnávanie sa robí dodnes, aby rezali presne.
Ďalším vynálezom tej éry bola pásová píla – nekonečný oceľový pás so zubami bežiaci cez dve kolesá. Koncept pásovej píly si dal patentovať už roku 1808 William Newberry v Anglicku, avšak prakticky sa nedala vyrobiť, lebo oceľové pásy sa pri zvaroch trhali. Až v roku 1846 prišla Francúzka Anne Crepin s postupom spoľahlivého zvaru a kvalitným pružným oceľovým materiálom, čím umožnila zhotoviť funkčné a trvanlivé pásové listy. Od druhej polovice 19. storočia tak pásové píly doplnili výbavu píl – vynikali tenším zárezom a plynulejším rezaním krivých tvarov. V kombinácii kotúčových a pásových píl sa potom v mnohých závodoch rezalo podľa potreby (napríklad veľké kláty najprv rozrezať pásovou pílou a následne menšie hranoly dokrájať kotúčmi).
Para priniesla do piliarstva obrovskú zmenu. Parný stroj dokázal poháňať pílu s omnoho väčšou silou než vodné koleso a hlavne oslobodil píly od polohy pri vode. V 19. storočí sa tak začali stavať parné píly nielen na riekach, ale aj pri železniciach alebo priamo v lesoch, kam siahli lesné úzkokoľajky alebo traktory. Okolo roku 1900 už existovali obrovské pílové kombináty – napríklad v USA v Južnej Karolíne píla Atlantic Lumber Company dokázala spracúvať denne tisíce klátov splavovaných z Apalačských hôr. V Európe v tom čase tiež rástli kapacity – veľké píly vznikali v oblastiach s bohatými lesmi (Škandinávia, Stredná Európa). Mobilné píly – celé pílové zariadenie namontované na podvozku a poháňané parným traktorom – umožnili dokonca presúvať pílu priamo k lesným porastom. Mechanizácia zvyšovala efektivitu: odpadové drevo z pílenia slúžilo rovno ako palivo pre parné kotly, takže píla si časť energie vyrobila sama. Na druhej strane to všetko zvyšovalo investičné náklady a vyžadovalo kvalifikovanú obsluhu. Ku koncu 19. storočia sa teda piliarstvo z tradičnej živnosti menilo na priemyselné odvetvie s veľkými závodmi, parnými strojmi a početným personálom.
Moderné piliarstvo v 20. a 21. storočí
V 20. storočí sa piliarstvo ďalej zefektívňovalo vďaka elektrine a automatizácii. Začiatkom 20. storočia elektrické motory postupne nahradili parné stroje. Boli čistejšie a jednoduchšie na obsluhu. Od polovice 20. storočia nastupujú počitačom riadené linky a elektronické senzory, čo prinieslo skok v presnosti a rýchlosti rezania. Ročná produkcia moderného závodu býva v stotisícoch metroch kubických reziva. Takéto závody sú vybavené plne automatickými dopravníkmi, podávačmi, rozmietacími kotúčmi a ďalšími strojmi, ktoré minimalizujú ručnú manipuláciu. Počítače optimalizujú rozmiestnenie rezov v každom kláte pomocou skenerov – cieľom je maximálne využiť drevnú surovinu a znížiť odpad.
Fotografia americkej píly okolo roku 1920 zobrazuje veľkú rámovú pílu poháňanú pravdepodobne parným strojom alebo skorým elektromotorom. Vidno tu už rozsiahle mechanizované prevádzky – kláty sa posúvajú pomocou reťazových dopravníkov a viacmužná obsluha riadi rezanie. V porovnaní s malými vodnými pílami minulosti boli tieto píly mnohonásobne výkonnejšie; zároveň sa však výrazne zvýšil dôraz na bezpečnosť práce (na snímke pracovníci obsluhujú pílu s rizikom úrazu, čo viedlo k zavádzaniu ochranných prvkov). Do praxe tiež vstúpili motorové reťazové píly na prerezávanie veľkých kmeňov pred ich napílením – prvé benzínové píly sa objavili už v medzivojnovom období, no masovo sa rozšírili až po 2. svetovej vojne.
Moderné veľkokapacitné píly sa snažia zúžitkovať každý kúsok dreva. Dnešné závody preto popri doskách produkujú aj štiepku, piliny a kôru ako cenné vedľajšie produkty. Piliny sa lisujú do drevných peliet na kúrenie alebo sa používajú na výrobu DTD dosiek (drevotrieska), väčšie odrezky sa spracujú na celulózu v papierňach a kôra sa využíva na palivo alebo mulč. V minulosti sa odpad často spaľoval v tzv. spaľovacích kužeľoch pri píle, dnes už takmer vymizli – namiesto toho píly často spoluvyrábajú elektrinu z drevného odpadu (kogenerácia) pre vlastnú spotrebu aj dodávku do siete. Trendom sú aj mobilné pásové píly menších rozmerov pre remeselníkov a farmárov, ktoré umožňujú rezať drevo priamo v teréne podľa potreby. Zároveň sa kladie dôraz na trvalo udržateľné hospodárenie v lesoch – moderné piliarstvo ide ruka v ruke s obnovou lesa a efektívnym využívaním dreva, aby si táto tradičná technika zachovala miesto aj v budúcnosti.
História piliarstva na SlovenskuFAQ
Palivové drevo na predaj
Kontakt
Žilina - prevádzka píla
Lietavská Lúčka
Telefónne číslo: +421 948 254 770
E-mail: vyroba@pilalumea.sk